Tešila som sa na svoju svadbu, odkedy som bola malé dievčatko. Nemohla som sa dočkať dňa, kedy budem konečne kráčať k oltáru a uvidím tam svojho vysnívaného partnera, ako na mňa čaká a pozerá sa na mňa, ako keby som bola to najkrajšie stvorenie na celom svete. Na ten pocit som sa nevedela dočkať. Takže, keď ma môj dlhoročný priateľ, moja životná láska, konečne požiadal o ruku, bola som šťastím bez seba. Nevedela som sa dočkať, ako si všetko naplánujem, ako budem vyzerať a ako sa budú všetci tváriť. Chcela som, aby bol ten deň pre všetkých výborný a perfektný. Vedela som, že je to hlavne o mne, no musela som urobiť všetko preto, aby sa všetci zabávali.

alt=“manželé“ “ “ src=“https://l4s.sk/wp-content/uploads/img_a285013_w16500_t1518698304.jpg“ style=“max-width: 59%; max-height: 59%;“ />
 
Nechcela som žiadnu svadobnú agentku, spoľahla som sa na seba a spoľahla som sa ešte aj na svoje družičky, ktoré sa ku mne zachovali naozaj perfektne. Vedela som, že sú to žienky, na ktoré sa môžem spoľahnúť, preto som im rozdelila dôležité úlohy a bolo mi jasné, že ma nesklamú. Mali moju plnú dôveru a bola som za to naozaj veľmi vďačná. Sama som sa pustila do vybavovania kvetov, svadobných pozvánok http://www.kyoprint.sk/svadobne-doplnky/svatebni-pozvanky/ a iných dôležitých vecí. Verila som, že keď to všetko budem robiť s predstihom, vyhnem sa stresom.
 
svatební den

Jasné, že som sa stresom nevyhla, bola som hysterická, ako je asi každá nevesta, no bolo mi jasné, že bude všetko dobré. Brala som si muža svojich snov, bola som si ním taká istá, ako asi ešte ničím a nikým. Najviac ma ale aj tak tešilo to, že boli všetci šťastní a spokojní. Všetci sa tešili, všetci sa zabávali a to bolo asi najviac, čo som si mohla priať. Keď sa na mňa môj drahý pozrel, keď som kráčala k oltáru, skoro som sa za ním rozbehla. Nemohla som sa dočkať toho, kedy sa konečne vezmeme, kedy budeme svoji. Možno je to klišé, ale cítila som to tak. Nemusela som už myslieť na nič iné.